kaxno

Musím sa priznať, že prvá verzia tohoto článku sa mi vplyvom mojej nešikovnosti a netrpezlivosti vymazala tesne pred uverejnením (aj Vy ste niekedy premýšlali nad tým, čo za somára umiestnil klávesu backspace nad enter? Vo worde to je užitočné, ale v exploreri to je hotová pohroma). Ale tak je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom, len tak ľahko sa nevzdávam a nebude tomu inak ani teraz.

Predošlá verzia sa začala porovnávaním kontrastov. Jeden môj rodinný príslušník sa čoskoro chystá pracovne do Ria, tak ma napadlo práve toto mesto. Na jednej strane moderná, slávna, a puncom luxusu opradená Copa Cabana, nádherná pláž, mesto plné zábavy na brehoch azúrového oceánu, moderné hotely, rezidencie, krásne okolie stelesnené úchvatným výhľadom priamo z miesta ležiaceho pri nohách samotného Krista, z hory Corcovado. To je Rio, ako ho pozná väčšina z nás. Minule som sa dokonca dočítal, že je aj hlavným mestom (a to Trend považujem za kvalitné periodikum). Ale existuje aj druhé Rio. Neďaleko, za kopcom, je to známe "Mesto Bohov". Chatrče, džungľa plná drogovej mafie, detí so zbraňami, gangov, vojen, utrpenia. Niečo, na čo nechceme ani myslieť, čo by sme najradšej nevideli. Viem, že takéto extrémne porovanie Slovenska s Rakúskom byť nemôže. Ale nájdu sa aj také prípady. Na jednej strane moderné finančné centrum Donau City, na brehoch Dunaja, kde si Viedeň koncentruje svoj obchodný potenciál, pekne na jednom mieste, vysoké budovy tu nechávajú vyniknúť jedna druhej, pekne navzájom, netýčia sa k nebesám ako osamotené stromy, ktoré prežili nedávnu pohormu v Tatrách, tak ako budovy v Bratislave. Aj tu vidíme prvý rozdiel, chýbajúcu koncepciu. Bratislava sa stále riadi plánom ktorý bol zastaralý už v čase svojho vzniku. Ale o tom možno inokedy. A na druhej strane tu máme naše rómske osady, čo je extrém, ktorý podľa mňa v Rakúsku nenájdeme. A je to možno aj jeden z dôvodov, prečo to je tak ako to je. Ale o tom neskôr.

Tento krát budem tento text koncipovať trošku inak. Rozdelím si ho do menších celkov.

·         Úvod

Najskor by som Vám chcel povedať, prečo ma to vlastne napadlo napísať. Rakúsko sa mi zapáčilo už ako malému, počas ciest autobusom na moje prvé prímorské dovolenky. Ako dieťa prekypujúce energiou som so záujmom sledoval okolie za oknami. Či už to bol pre mňa úchvatný modrý nápis OMV na Viedenskej rafinérií, tisíckami svetiel rozžiarené tunely, alebo 6 prúdové diaľnice, čiže všetko veci, ktoré boli toho času na Slovensku viac ako vzácne. Postupom času som začal prejavovať záujem o Rakúsko z pohľadu železničného fanúšika, nakoľko je to krajina s veľmi dobre rozvinutou verejnou koľajovou dopravou. Tá je tiež, ako takmer všetko, dovedená k dokonalosti, a pri pohľade na naše prehrdzavené, a do posledného štvorcového centimetra posprayované vlaky mi ostávajú len oči pre plač a závisť. Nie všetky naše vlaky sú také, samozrejme, ale kým u nás musíme hladať ten čistý, tam musíme pátrať po tom zničenom.

V posledných dvoch rokoch som sa do rakúska dostal aj osobne, a mal som možnosť zažiť v tejto krajine príjemné, aj nepríjemné udalosti. Ale k tomu sa ešte len dostanem. Takže pekne poporiadku.

·         Služby

To čo je v Rakúsku neporovnateľné oproti Slovensku sú služby, a to hlavne služby v cestovnom ruchu. Je pravda že obchody sú tam v nedeľu zatvorené, a otváracia doba je v nich ako u nás za hlbokého socializmu, to však nevadí. Ľudia sú na to zvyknutý. Keď však ráno prídete do Lidla, tak tam nájdete potraviny privotriednej kvality, zvačša Nemecké a Rakúske, ale aj naše Slovenské. Po Poľských tam však nieje ani chýru. Ráno čerstvé žemle, naozaj čerstvé, voňavučké. Keď po ne chodil kamarát pravidelne, vždy ho tam čaka usmiata predavačka. Okolie bolo vždy vzorne upravené, bolo možné vidieť niekoľko krát denne ako vonku behajú s metlou a odpratávajú ten jeden papierik, čo náhodou odfúklo na zem. (musím povedať, že trošku toho Lidlu sa nám prienieslo aj ku nám na Slovensko, lebo napríklad v Trenčíne sa snažia pravidelne bojovať proti grafitti na opornom múre pri cintoríne. Zatial márne, ale boj pokračuje …) Tak isto aj v ostatných obchodíkoch. Aj keď trebárs nič nekúpite, sú k Vám milí a ústretoví. Najväčší šok som zažil tento rok, keď som bol s priatelkou v centre Zell am See na malých nákupoch. Objavili sme (teda skôr ona) veľmi pekný svetrík. Podlahol som čaru jej očí a rozhodol som sa, že keď som jej už pokazil svojim zranením dovolenku, že jej spravím radosť aspoň takto. Naviac sa mi svetrík aj páčil, takže som vlastne vyhovel aj sám sebe. Čo ma na koniec zabilo bola pani predavačka. Keď sme odchádzali tak vybehla a otvorila mi dvere. Pritom už pri nich bola priateľka, to jej však nevadilo. Nikdy sa mi nič také nestalo. Rok pred tým sme boli lyžovať. Lanovky na vysokej úrovni, perfektne upravené svahy aj v lete, a ochota nadovšetko. Šli sme na výlet do malej prírodnej rezervácie, prielom lokálnej ľadovcovej riečky. Platil sa vstup, nejake symbolické 3€. Pre mládež bol vstup za polovicu. Šla s nami aj sestra kamarátovej priateľky, ktorá spadala do tejto kategórie. Pani pokladníčka, sa spýtala, že určite je aj druhá sestra rovnako stará, tak nám dala dva polovičné s milým žmurknutím a úsmevom na tvári. Na ďalší deň sme šli lyžovať. Bezplatné parkoviská, WC na úrovni slovenských hotelov. Cena za lyžiarsky lístok bola nižšia ako cenníková, ževraj museli odstaviť jeden vlek. Požičanie lyží bolo tiež lacnejšie. Personál bol stále usmiaty, až som si myslel že to majú naučené. Možno aj áno, ale dôležité je, že sa to vedia naučiť. Počas lyžovania som spôsobil malú nehodu. Neznalý schopností svojich lyží, neschopný s nimi zatočiť, brzdiť, a akokoľvek korigovať smer môjho pohybu som zachytil lyžiarskeho inštruktora. Ten mi najskôr vynadal, že keď to neviem robiť,tak to nemám robiť. Potom mi však pomohol vstať a poprial mi veľa šťastia. Vlekár mi pomohol s inštruktážou na kotve, osobne niesom veľmi dobrý lyžiar, teda vlastne takmer žiadny (následok traumy z lyžiarskeho výcviku na strednej škole, pri ktorom som si dosť komplikovane zlomil nohu) takže mi to prišlo vhod. Neskôr sa svahom prehnala snehová búrka, čo mňa mrzelo asi najviac, keďže som stál na lyžiach po dlhých ôsmich rokoch. Avšak búrka pominula, a aj keď nás hore ostalo len nejakých 10, ostávala ešte stále hodina do záverečnej. Tak vyšiel ratrák, pustili sa vleky a hor sa lyžovať … asi ako vo sne. Sluzby su tam proste na prvotriednej úrovni. Ale služby sú len také, aký su ludia ktorí ich poskytujú.

·         Ľudia

Ako predavačka v obchode, vlekár, ľudia na lanovkách … tak si asi predtavujem ľudí, ktorí chápu pojem “náš zákazník, náš pán”. Vo mne, ale aj v mojich kamarátoch, v našich známich, vo všetkých ľuďoch čo poznám, zanechalo Rakúsko v tejto sfére veľmi pozitívne dojmy. Služby naozaj na prvotriednej úrovni, starostlivosť ako sa patrí. Keď som už pri tej starostlivosti, tak tá je naozaj ukážková. Nie len v tom ako sa ľudia starajú o okolie svojich príbytkov (u nás si muškáty do okien nedáme, lebo by sme vyzerali divno, tam by naopak vyznel divno ten, kto by ich nemal), ale aj ako sa starajú o verejné priestranstvá, mestá, proste všetko. Neviem, ale aj miera vandalizmu tam je na dosť nižšej úrovni ako je tomu u nás. A úplne dych vyrážajúca je disciplína na cestách. Nevravím, že je ťažké nájsť niekoho kto nedodržuje predpisy, ale je to určite ťažšie, ako nájsť u nás niekoho kto ich dodržuje. Keď je niekde 80 ka, všetci idú 80. Keď sme sa vracali na Slovensko, tak prisposobeny ležérnemu tempu z rakúskych ciest (100 mimo obce, 50 v obci, na niektorých úsekoch 80) som pokračoval aj u nás. Po prechode som po cedulke “Bratislava” pokračoval 60. V zápetí ma obehol blikajúci, a trúbiaci pelotón zjavne sa ponáhlajúcich áut. Neviem kam sa ponáhlali,a le u nás sa každý ponáhla. Tak isto aj na obchvate, Je tam 80 ka, čo vie evidentne málokto, a evidentne málokto si aj všíma svietiace príkazové značky. Polícia by ani nemusela chodiť s radarmi ďaleko. Myslím, že by stačila jedna búdka, niekde na tento úsek a máme postarané na pekne dlhú dobu. A najlepšia kapitola sú prechody pre chodcov. Osobne relatívne často zastavujem aj u nás, musím si však dávať pozor aby som tým neprekvapil vodičov jazdiacich za mnou. V rakúsku môže chodec vstúpiť na prechod s takmer 100% istotou, že sa nemá čoho báť. Autá zastavujú atutomaticky. Zaújimavé je, že aj tie Slovenské. Asi nechcú vyzerať zle. Mojej priateľke sa bezprostredne po návrate z Rakúska stala relatívne úsmevná a relatívne tragická príhoda. Naučená na rakúsky spôsob sebavedome vsúpila na cestu, následkom čoho však bola vytrúbená ako triedny nepriateľ. Tak sa poslušne postavila na obrubník a čakala. Nebyť cudzokrajníka, zhodou okolností tiež z Rakúska, asi by ani neprešla. Nechcem tým urážať našich domácich vodičov, ja sám k nim patrím, ale ruku na srdce, kto z Vás by zastavil? Ja sám si niesom moc istý sám sebou. Proste by som sa bál. Zažil som už všeličo.

·         A opať raz služby, ale tento krát trošku iného rázu

Takže, ako som už skôr povedal, som smoliar a čo sa týka lyžovania to platí asi na 100%. Celkovo som lyžoval v živote asi 4x, z toho som dvakrát skončil s vážnym zranením. Tento krát sa mi neštastne zvrtla noha, a bolo z toho vyskočené koleno. Po pár sekundách bolestivej grimasy na tvári, bolo pri mne dosť ludí s ponukou pomoci. Po pár minútach prišla zjazdovková záchranka na skútri a bol som odtransportovaný k najbližšej stanici lanovky. Tu ma naložili do špeciálnej kabínky, pre podobne talentovaných (cestou hore som sa s kamarátmi zabával, že ju tam isto majú pripravenú, nakoľko som tam zavítal ja, a evidetne aj mali). Všetci s úsmevom, a žartami, aby mi spríjemnili túto bolestivú udalosť. Dole ma už čakala sanitka, a hor sa do nemocnice. (Dovolím si trošku odbočiť, a vrátim sa spomienkami 9 rokov dozadu, na lyžiarsky výcvik z našej strednej školy. Po úraze na neudržuavanej, zľadovatelej zjazdovke, absolútnej nekompetentnosti nášho zájazdového lekára som bol na chatárovej škode favorit po sediačky prevezený do najbližšej (presnejšie tretej v poradí) nemocnie. Sanitka nebola schopná vyjsť a najbližšia moderná RZP bola až 60 km. Nakoniec to nebolo ani tak ďaleko, nakoľko v prvej nemocnici RTG nebolo, v druhej nefungovalo a až v tretej som bol ošetrený. Nemocnica v polčase rozpadu, RTG pamatajúce snád časy Jurija Gagarina. Nechcem nejako zatracovať Slovenské zdravotníctvo, ale mimo veľkých nemocníc je sitácia aj takáto.)

Ale vráťme sa späť. Po družnej debate s ošetrovateľmi v sanitke, kde som sa dopočul o ich nešťastných poraneniach a dozvedel sa o naozajstných výhodách Európskeho preukazu zdravotného poistenia (naozaj je hodný tých 100 Sk) sme dorazili do nemocnice. Tu sa pre mna začalo to naozajstné sci-fi. Nemocnica ako z rozprávky. Moderne vybavená, čístá. Žiadne čakanie na prijíme. Okamžité vybavenie. Príjem bol riešený ako veľká miestnosť s priamym prístupom k diagnostickým zariadeniam (RTG, CT, MRI). Bola to jedna veľká miestnosť, rozdelená závesmi na viacero menších častí, kde privážali jednotlivých pacientov. Keďže je sezóna mali dosť rušno. Nasledoval rontgen. Prístroj hodný 21 storočia. Žiadne bolestivé presúvanie, natáčanie alebo polohovanie. Snímač bol automaticky nastaviteľný vo všetkých smeroch, nebolo potrebné sa ani len pohnúť.  Diagnóza bola jasná. Luxácia (vykĺbenie) kolena a patelly (jabĺčka). Bolo podozrenie aj na malú fraktúru, bol som teda odoslaný ešte na CT. Podobne, moderné vybavenie, pár sekund a došiel primár (podľa identifikačnej menovky). Stačilo pár pohybov prstov a koleno bolo bezbolestne na svojom mieste. Stačil však jeden prudký pohyb a bolo tam kde predtým. Po názornej demonštrácí toho čo sa stalo na modeli, som sa dozvedel, že som mal vlastne veľké šťastie, nakoľko moje väzivo nápor vydržalo a bolo len natiahnuté, ale nie potrhané. Okamžitá operácia nebola nutná. Avšak existuje riziko trombózy, tak bola nútená preventívna hospitalizácia na jednu noc. Moc ma to nepotešilo, ale priateľka mala spoň zážitok (chystá sa na medicínu a strasne si túžila precvičiť nemeckú konverzáciu). A musím povedať, že ja som tiež miestami nevychádzal z úžasu. Izby moderne vybavené, personál ochotný v maximálnej možnej miere (kto počul príhody o neochote personálu v našich nemocniciach vie o čom hovorím).  Asi hodinku po tom ako som sa zabýval, došli na návštevu kamaráti. Presunuli sme sa na chodbu, kde sme veselo debatovali do večerných hodín. Prerušila nás akurát staršia pani, ktorá potrebovala poradiť s obsluhou telefónu a ošetrovateľ, ktorý mi prišiel podať infúziu proti bolesti. Nechcel nás vyrušovať, tak doklusal so stojanom a infúziu mi pichol priamo na chodbe. Neskôr mi poslali ošetrovateľa (mladý chlapík, vyznávač extrémych športov, aspoň podľa rozprávania a počtu jaziev asi pravidelný “klient” nemocnice). Každopádne som si s ním dobre pokecal. Tak ako každý v nemocnici, vedel totiž schopne anglicky.  Najmilšia vec sa mi však stala v noci. Pacient, ktorý ležal so mnou na izbe dosť hlasne chrápal, tak som si požiadal o lieky na spanie. Na miesto nich som však dostal termo vatu, špeciálnu látku, ktorá po zahriatí zmäkne a dá sa vytvarovať do požadovaného tvaru, takže po jej aplikácií nastalo hrobové ticho. A príjemný spánok. Osobitnou kategóriou bolo jedlo. Raňajky a večera boli vynikajúce, ale obed ma dostal na celej čiare. Divina na hubách s brusnicovou omáčkou. Delikátne pripravené, vkusne naservírované, a naozaj chutné. Nemuseli by sa za to hambiť ani v ktorejkoľvek lepšej reštaurácií. Dokonca sa ma spýtali či si neprajem vegetariánsku stravu. Na druhý deň ma ešte poslali preventívne na magnetickú rezonanciu, aby mohli spraviť komplexné závery (u nás sa na toto vyšetrenie mimo naozaj akútnych prípadov čaká rádovo aj mesiac). Po tom nasledoval skrátený pobyt a potom cesta domov, zase na Slovensko … A aby som nezabudol, za deň v nemocnici sa platí taxa 10€. Je jedno či ste cudzinec, alebo domáci, je to akási obdoba 50 korunáčok. Ale poviem Vám, rád som to zaplatil. Lebo nič nieje zadarmo a služby tam boli fakt ako v hoteli, a ani ten predsa nemáte zadarmo, no nie? To by si mali konečne uvedomiť aj naši ľudia. A že prečo nemáme také zdravotníctvo ako oni ? Rátajte so mnou. Neviem a teraz sa mi ani nechce hladať aká je priemerná mzda v rakúsku, ale je iste náramne vyššia ako u nás. Odvody sú zhruba rovnaké. Takže keď Slovák zaplatí 14% zo svojho prijímu a občan Rakúska zo svojho je to rozdiel, však? Ceny prístrojov, liečiv, energí, materiálu sú však rovnaké. A ten rozdiel sú ľudia. Ktorých z toho môžu zaplatiť. Môžu mať aj lepšie nemocnice a starostlivosť. Z poistenia v rakúsku sa hradia aj rekonvalescenčné pobyty v drahých sanatóriach a pod. O tom u nás môžeme len snivať. Kým naši ľudia nebudú zarábať toľko ako v Rakúsku, nikdy nebudú ani toľko odvádzať. A nebude ani na Rakúske železnice, ani na Rakúske zdravotníctvo. Proste, nemôžeme si dovoliť to čo oni, lebo na to nemáme. Otázne je ako to zmeniť. Ale o tom až na záver.

·         Záver

Čím to teda je? Musím sám povedať, že si niesom istý. Ale podľa mňa je to ľudmi. Vedia si vážiť čo majú a pritom toho majú viac. Keď sa pozrieme na štruktúru tvorby HDP v Rakúsku, zistíme, že gro tvoria malí a strední podnikatelia, čiže toľko krát skloňovaný sektor aj u nás. Prečo je to tak? Či už sú to hotely, penzióny, obchody, všetky malé firmy, dielne, spolu tvoria fungujúci systém a to je to čo u nás chýba. Tam sa podniky dedia z generácie na generáciu. Snažia sa ich zvelaďovať. U nás nemáme tak vyvinutý zmysel pre súkromné vlastníctvo. Je to daň za minulosť. Nechcem nejako zatracovať minulý režim, ale je pravda že nám ukradol viac ako nám dal. Ukradol nám slobodu. Musíme si uvedomiť a to hlavne v tejto dobe, že toľko skloňovaný technický pokrok a vzdelanostná ekonomika sa nedá zabezpečiť prílevom kapitálu. Keď sa niečo na SVK vyrobí pre KIU, patentuje sa to v Kórei, nie u nás. Naša šanca je nižšie. U dodávateľov, u dodávateľov dodávateľov. Ja vravím, že svet sa skladá z maličkostí a na nich celý svet vlastne stojí. A tak by sme mali premýšlať aj my. Potencál na to máme, tak ho treba využiť. Aj naše vlaky raz môžu byť ako tie rakúske,len ich treba neničiť, aj naše trávniky môžu byť také zelené, len ich proste treba polievať a nie na ne vyhadzovať smeti. Je to aj o výchove, o mentalite. A tú nám nikto nezmení. Ked si ju nezmeníme sami, tak máme smolu. Ja som optimista. Čo si nespravíme sami, to nedostaneme. Nedá nám to ani EU, ani zahraniční investori. Oni sú len prostriedok, nie cieľ. Ostatok je v nás.

A na záver taka tragikomická poznámka od môjho kamaráta. Nieje až taká komická, ale to už môžete zvážiť sami. Na moju otázku, v čom sa odlišuje Rakúsko od Slovenska povedal :”Nemajú 250 000 ovú tmavšiu menšinu, ktorá nás stojí miliardy” Niesom rasista, ale niečo pravdy na tom je. Tie miliardy by sa dali použiť aj ináč. Všetky miliardy by sa dali použiť aj ináč. Nechcem politizovať, ale lepšiu budúcnosť sme si prejedali počas celej minulej éry, nerobme to aj teraz. Štát je pomocná ruka, nie pestúnka. Starajme sa preto sami o to v akom štáte žijeme. My ho vlastne tvoríme, a aký si ho spravíme, taký bude.

That´s all.